Čas, piaty živel, priateľ búrlivákov –
dokým ako voda unáša bezprizorné bytie.
Potom ťa vyzlečie sťa obilné pole z vlčích makov.
Predsa sa ho pýtaš načo tu vlastne je.

Potichu sa usmeje a povie, že už stačí,
že bolo dosť váhania a aj šancí,
aby si obrúsil svoje hrany.

Čas, zvláštny lekár, ťahá ťa z pulzujúcich smútkov.
Nič ti neberie a nič ti nepridáva.
Niekedy ťa strhne ako príval – príliš prudko –
ale inak len trpezlivo očakáva.

Potichu sa usmeje a povie, že už stačí,
že bolo dosť váhania a aj šancí,
aby si obrúsil svoje hrany.

Ako voda obrusuje kamene,
aj voda času preteká človekom.
Tie naše nepoddajné hrany
sa najrýchlejšie obrusujú pri niekom,
kto má pre nás aspoň štipku lásky...